Neskutočne skutočné

Autor: Nora Remiarová | 19.2.2013 o 8:22 | (upravené 19.2.2013 o 8:33) Karma článku: 7,15 | Prečítané:  616x

Keď sa ocitla pod hladinou, len okrajovo vnímala bolesť vystreľujúcu zo zraneného hrudníka. Uvedomovala si množstvo zvukov a svoje búšiace srdce, ktoré akoby jej pulzovalo zrýchlene v ušiach. Bolo to šialené a absurdné, pláva ktovie kam, silný prúd si s ňou surovo robí čo chce a ona práve teraz vníma len ten hluk. Cinkot ako z veľkého množstva príborov zo školskej jedálne, bubliny, dokonca škrípanie, nejaký tupý náraz spomalený masou vody a tlak, kúsok od nej. Vzápätí sa jej podarí vynoriť sa na pár sekúnd nad hladinu, ale len natoľko, aby mohla vypľuť bahno a nejaké kúsky drobných kamienkov a nadýchnuť sa. Nadýchnuť sa s očami vytreštenými na oblohu, kde už ani vtáky nevidno. Len kus oblohy bledomodrej farby, ktorá akoby tam vôbec nepatrila. Ale opäť ju strhne rýchlo sa valiaca hučiaca voda a keď jej ostrý plech plávajúci okolo odtrhne kus mäsa na zadnom stehne, našťastie stratí vedomie.

Toto je len zlomok z filmu Impossible, u nás nešťastne preloženého ako Nič nás nerozdelí. Film popisuje  náhle a ničivé tsunami z decembra 2004, ktoré zmenilo tragickým spôsobom životy 300tisíc obetiam na pobreží juhovýchodnej Ázie a vlastne i celému svetu. Katastrofa neskutočných rozmerov, živel ničiaci všetko čo mu prišlo do cesty. Len dve rodiny zo všetkých obetí prežili kompletné. Tento film opisuje skutočný príbeh jednej z nich, neuveriteľný príbeh rodičov a ich troch malých detí, ktorých vlny zastihli na dovolenke, práve počas spoločnej rannej chvíľky pri bazéne.

Nechcem písať recenziu na film ani vás posielať do kina, každý máme na podobné filmy inú optiku.  Aj o tragédii ako takej sa už popísalo všetko a podobne ako na pád dvojičiek v 2001, ani na túto sa pre jej obrovskú ničivú silu a množstvo obetí nebude dať už nikdy zabudnúť.

Chcem písať o tej rodine. Jej príbeh vás dojme najmä tým ako drží pokope, za každú cenu. Traja malí chlapci, ktorých nízky vek ako aj ich správanie je jedným z najneuveriteľnejších faktorov celého filmu a donúti vás premýšľať čo všetko človek dokáže vo vypätej situácii, alebo ak je v šoku z prežitého. Opäť sa raz potvrdilo, že deti, ich sila a schopnosť pochopiť,  pomôcť - častokrát v absolútnom rozpore s ich fyzickými schopnosťami - no najmä ich empatické schopnosti, sú čosi neskutočné a len ťažko vysvetliteľné, fungujú na princípe pudov a chémie. A v tomto prípade i  čistej, detskej lásky.

Nechcem si pozrieť ten film ak je to také ako si hovorila, povedal môj muž keď som mu s opuchnutými očami opisovala dejovú líniu a naliehala, aby sme si ho znova pozreli spolu. Všetci už máme dosť nešťastia okolo nás a preto sa radšej vedome vyhýbame ďaľším obrazom bolesti. Ale Impossible je príbeh o láske. Prebieha  sekundárne na pozadí drsného a smutného deja jednej tragédie a obrovská dávka šťastia a náhody je samozrejme takisto dôležitou ingredienciou celého príbehu, ale je tam v celej svojej sile a tak, ako ju chceme všetci vidieť každý deň. A ten príbeh je skutočný, naozaj sa stal, je to oslava zázrakov, ktoré sa dejú okolo nás bez ohľadu na to, či im veríme.

Otec, čo hľadá svoje najstaršie dieťa a ženu i keď šance sú minimálne, poháňaný vnútorným pocitom že ešte nie je koniec.  Denne musí prejsť okolo mŕtvych a zdeformovaných tiel, kde ktorékoľvek z nich môže patriť niekomu z jeho blízkych. Mená obetí na tabuliach, deti s nálepkami na oblečení, niektoré také malé, že sotva dokážu povedať svoje meno, len cítia že mama niekam odišla a nechápu kde je..

13ročné dieťa ktoré je prvý raz vo svojom živote konfrontované so skutočnou tragédiou a vidí svoju zranenú matku bojovať o prežitie, vidí smrť a strach okolo seba, ľudí čo stratili všetko čo mali a prišli o svoje rodiny. Zrazu je tým kto podá ruku, utíši a pomôže. Svojej úlohy ochrancu sa zhostí láskavo a statočne, i keď jeho trinásťročný svet sa rúti a on nechápe čo sa deje. Ako sa vyrovnáva so stratou súrodencov a aké následky zanechá niečo také na duši dieťaťa? Ten pocit že tu zrazu nie je nikto kto mu pomôže a jeho bezpečný pohodlný svet zmizol pod hladinou spolu s úderom prvej ničivej vlny, ten nechápe. Chce ísť domov, chce ísť len domov. Malé dieťa stratené v mori obetí, plače úplne samé v provizórnej nemocnici s nedostatočnou hygienou, zatiaľ čo sa lekári snažia zachrániť jeho matke pravú nohu aj život. Tsunami si nepochybne vyberá svoju daň ešte teraz, v podobe následkov ktoré zanechalo na ľuďoch a ich životoch.

Ležím v noci v našej posteli a vedľa mňa náš 2,5 ročný syn. Som taká vďačná že sníva svoj sen medzi nami, za jeho bosé studené nohy čo docupitali z malej postele a ktoré mu treba toľkokrát v noci prikrývať. Pokorne vďačná, že nemusím umierať od strachu nad životom tohto malého človeka čo mi práve okupuje vankúš kým ja celú noc narážam do jeho početného plyšového zverinca. Lebo viem, že nie každý má to šťastie a to že žijeme, nie je vôbec samozrejmosťou.

Počujem pravideľný dych môjho muža, potichu vstanem aby som skontrolovala staršie dieťa. Za oknom padajú obrovské vločky, úplne zľahka a akoby pomaly, stojím pri okne, cítim pod bosými nohami studenú podlahu a zoviera mi hrdlo. Môj malý súkromný svet kde práve potichu spia ľudia, bez ktorých ja už nikdy nemôžem byť ja, lebo oni sú mojim hlasom, srdcom aj končatinami, mojou prvou a poslednou myšlienkou každý deň, tým, na čom naozaj záleží.

 

Moje myšlienky v posledných dňoch patria obetiam udalostí z 26. decembra 2004, obyvateľstvu i zničenej krajine, turistom a cudzincom ktorí vyrazili za oddychom a už sa nikdy nevrátili domov. A dvom šťastným rodinám, ktoré dostali šancu žiť svoj život po druhý raz.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?