Pražské nočné blues

Autor: Nora Remiarová | 23.6.2014 o 8:05 | (upravené 25.6.2014 o 14:43) Karma článku: 3,18 | Prečítané:  597x

A opäť je tu, tá horká nostalgická slina, potvora jedna. To mávam vždy keď sa stretnem zoči-voči s minulosťou, keď na mňa dýchne spoza barového stola. Po minime spánku a maxime zážitkov mám dnes tú správnu kocovinu z narýchlo nasatých emócií, rýchlo sa ešte v nej máčam kým sa dá, kým úplne nevyprchá a kým mám mikročiastočky pražského prachu stále na pokožke.

Niektoré momenty z detstva sa dokážu preniesť aj cez dve desaťrocia, samé prežijú úplne potichu skryté kdesi v spomienkach a odrazu začnú bez varovania pulzovať ako živý organizmus. Budem na to myslieť pri svojich deťoch, je to čarovné a desivé zároveň. Čas a vzdialenosť sú relatívne pojmy a klišé o vzájomnom pute je skutočné, nie že nie. Cítim vône včerajšieho večera trvajúceho celú noc a ostávajú mi v dlaniach z podaní rúk, počujem útržky rozhovorov, nočný šum a cinkot pohárov, no najmä smiech, hlavne ten mi znie v ušiach. Aké je príjemné len tak sledovať ten ruch všade naokolo, známe i neznáme tváre odrážajúce prežité príbehy, len stáť a nechať sa unášať pocitom že netreba nič hovoriť, veď ten kto mal, už pochopil. Praha je na toto ako stvorená, dramatická a sofistikovaná tajomná kráska ukrývajúca cudzie tajomstvá. Tak rýchlo to všetko letí, každý deň je ako daľší diel dlhoročného seriálu, len postavy sa menia. A chuť zápasiť so všetkým naokolo. Človek sa unaví, veď našťastie, je to predsa len slabý tvor, niekedy musí dobiť baterky a schladiť hlavu. Musíme si pomáhať nezabudnúť, zajtra už bude časť z toho všetkého vysublimovaná ktovie kam. Nechcem sa pozerať ako moje spomienky odlietajú ako kytica farebných balónov daždivou oblohou nad Malou Stranou. Chcem ich mať stále pri sebe, tu, v kufríku. Som cestovateľ, nie turista. Dnes mám v cudzom meste rande so svojou minulosťou, pozriem jej priamo do očí a podám jej ruku, zahladím rozlietané vlasy. Alebo vyplazím jazyk, ak bude drzo rebelovať. Niekedy máva tú tendenciu, nie nadarmo spolu žijeme už nejaký ten rok.

Nevzdajte sa svojich spomienok, ani tých minulých, ani tých čo budú. Nebojte sa nazrieť všade, do starých zásuviek a kútov, aj za zatvorené dvere. Každý si chováme svojho domáceho démona, úplne každý. Spomínajte, nech to stoji čo chce, možno aj pár bolestivých momentov, to keď vám zaklope na čelo a so zdvihnutým obočím vyčítavo povie: pamätáš sa, vtedy? Nakoniec je to oslobodzujúce, poznať svoj vlastný príbeh. A preberie vás to ako škrekot čajok a chladný vzduch skorého rána pri Vltave. Spať pôjdete triezvi.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

SVET

Šoky, nefunkčné lepidlo a Trump. Ako Rakúsko už deväť mesiacov volí prezidenta

Z víťazstiev sa už tešili, rozhodne sa až teraz.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?