Strih.
Diabetologická ambulancia.
Som objednaná na deviatu a o 8.50 dogúľam svoje veľké tehotenské brucho do čakárne milej pani doktorky, ktorá ma zásobuje inzulínom počas trvania tehotenskej cukrovky, veľkej to radosti tohto údajne najkrajšieho obdobia ženy.
Vonku je okolo 25 stupňov, dosť na túto rannú hodinu a v čakárni 13 starších občanov, mix babičiek a deduškov v tesilových nohaviciach a so sieťovými nákupnými taškami, nakoľko Miletička je od diabetológa len na skok. Vo vzduchu cítiť mandľový pleťový krém, suchý šampón a levanduľovú kolínsku.
Žiadne voľné miesto, postavím sa teda poslušne ku stene, veď mám byť na rade už o 10 minút. V duchu pochválim samú seba že mi nebolo ľúto obetovať 200SKK za termín na danú hodinu, inak by som musela čakať v rade ako chúďatá dôchodcovia. S úsmevom najmladšej v stáde sa porozhliadnem po svojich spolučakateľoch a zaregistrujem babičku s namaľovanými mikimauzovskými ústami a mierne fialovým vlasovým prelivom, ako skúmavo preskakuje pohľadom z môjho brucha na prstenník ľavej ruky, zrejme pátrajúc po mojom stave. Pousmejem sa, obrúčku som vďaka opuchom prestala nosiť asi v 5 mesiaci, takže zvedavá babička sa nedozvie nič.
Čakáme asi 25 minút. So zaplateným termínom to zrejme nebude také bezbolestné ako som si myslela . Sestrička volá po rade do ambulancie jedného pacienta za druhým. Predstavujem si zelenú dvestokorunu, ako vyhodená z okna tancuje vo vetre spolu so špinou z ulice a igelitovými sáčkami..
Na uvoľnené miesta si sadajú noví prichádzajúci pacienti, s časenkami po pol desiatej..
Opúchajú mi nohy a keďže som prišla na lačno, začína sa mi krútiť hlava. Môj syn v bruchu začína protestovať kopancami pod ľavé rebro a do močového mechúra, je to jeho zaručený spôsob ako dosiahnuť svoje. Som už mierne nervózna a moje rozpoloženie začína byť jasné celej čakárni.
Čakáreň mlčí. Na uvoľnené miesto po poslednom pacientovi pokladá starenka s fialovým három nákupnú tašku..
Klopem na dvere ambulancie a dožadujem sa - slušne- svojho predplateného termínu, sestrička sa ospravedlňuje, vypadol počítačový systém a majú v tom chaos. Zavolá ma akonáhle to bude možné.
Začínam sa prechádzať po čakárni, čakám rovnú hodinu.
Starenka s cyklámenovým rúžom zachytí môj pohľad, dvihne bradu a lakťom sprisahanecky štuchne svoju prisediacu : Keď sa mohla prespať, tak postojí..keď ležala, nebolo jej zle, tak teraz nech vydrží...
Starenky obe súhlasne pokývajú hlavou, čakáreň mlčí a mne padne sánka z toho čo som počula. Nie som schopná reagovať, čo si samozrejme budem vyčítať akonáhle vytriezviem zo šoku.
Strih.
Osoby a situácie v tomto príbehu nie sú vymyslené a skutočne sa stal. Bohužiaľ. A viem, že toto nie je jediná príhoda, kde sa starší ľudia správali neúctivo.
Cieľom tohto článku nie je poukázať na hlúposť ľudí spôsobenú stareckou senilitou alebo len frustráciou z nemohúcnosti a vysokého veku, ale o druhú stranu pohľadu. Myslím že ani starému človeku netreba všetko tolerovať, pretože ani jeho vek a status staršieho ho neoprávňuje znepríjemňovať Vám život. Či už je to sused, neznámy starček v hypermarkete, svokra alebo Vaša 82 ročná babička.
Je mi ľúto, že starí ľudia už nie sú tými rozprávkovými bytosťami voňajúcimi čerstvým chlebom, s milým úsmevom na tvári a teplými zvráskavenými dlaňami, s pohľadom, v ktorom sa skrýva láskavosť a múdrosť prežitého. Niekde v matrixe sa asi stala chyba...alebo tu už naozaj nikto nič negarantuje?
