Rozhodni sa, rýchlo! zakričal si a mňa začala bolieť hlava. Akoby som sa práve prebudila, v očiach zbytky toho sna, videnie neostré, pomaly začínam rozoznávať.
Príbeh sa opakuje. Tá istá ošúchaná platňa, tá istá hudba ktorej tóny poznáme naspamäť.
Stačí mi tak málo. Chcem len vedieť kde sa to v ľuďoch berie, to slepé dôverovanie a snaha chápať. A kde sa to vzalo vo mne? Aké oslobodzujúce sa zdá roniť slzy, akoby mohli zmyť všetku tú špinu. Tvoju a moju. A špinu tohto mesta.
Vzťahy podobajúce sa na Beverly Hills, keď každý už s každým niečo mal, keď je všetko tak lacné, povrchné a bolí už len pomyslenie. A k tomu toto akožemesto v srdci Európy, táto malá dedina, kde pumpa metropoly je slabá, prehnitá, srdce bije len každým tretím úderom. Vyčerpané, smutné a unavené, s obojstranným šelestom. Miesto kde sa šepká, pretože neúprimnosť káže nehovoriť nahlas a nekalé sa stáva bežným. Ľudia na seba ukazujú prstom a hádžu si polená pod nohy.
Čo sa to s nami stalo?
Potrebujeme dýchať, povedal si, potrebujeme si viac dôverovať. Vždy som ťa mal rád, len nemôžem s tebou žiť. Chápeš? spýtal si sa. Tvoje oči boli plné smútku a takej novej prázdnoty.
Chápala som. V mojom prikývnutí bola všetka snaha akej som bola schopná.
Prestaň sa kontrolovať, len sa musím nájsť, povedal si mi v to posledné spoločné ráno. Toto sa ľuďom predsa stáva, ver mi tak, ako pred tým.
Len ako veriť? Ako sa hľadá cesta, keď je pod mostom nálož a ten, o ktorom ste si mysleli že chápe, má prst na spúšti?
Toľko ráz si sa vrátil. Aj teraz prídeš, viem.
Ale už sa nedá, už nemáme tú vlnovú dĺžku. Odzvonilo nám, jedného dňa sme sa prestali poznať alebo som si ťa celého vymyslela.
Čistý chirurgický rez a je pokoj. Ticho.
Nerob to, napísal si mi, čo sa už nepamätáš?
Teraz neviem. Chcem si ťa pamätať takého, aký som si myslela že si, alebo chcem aby si vôbec nebol..?
