Priestorové videnie

Autor: Nora Remiarová | 28.3.2020 o 21:58 | (upravené 31.3.2020 o 0:30) Karma článku: 4,08 | Prečítané:  657x

Z množstva vypitej kávy sa mi trasú ruky, ale som rozhodnutá odbočiť na prvej doprava. Rúško ma tlačí za ušami, pozorujem ľudí na poloprázdnych uliciach, niekto v okne má nahlas pustenú hudbu. Vo vzduchu cítiť teplo a stromy.

Mám rada príbehy, ktoré si ma nájdu samé. Niekedy ich dokreslím, niekedy nechám žiť vlastným životom. Niektoré nechávam vyrásť a iné nechám umrieť ešte mladé. Také spod stromov na jar,  alebo drsné od morského piesku, aj opadané jesennými listami keď mrholí, tie mám najradšej. Dnešné sú čerstvé, novonarodené. Ešte sú v skúšobnej lehote mojej momentálnej nálady.

On má dnes narodky, ale nie sú spolu. Rozmazalo sa im včera spoločné videnie. Jej optika podlieha zahmleniu z neistoty a jeho odmeranosti, jemu sa skracuje dych vždy, keď si ona veľa pýta, keď vyžaduje. Vtedy od nej uteká. Majú taký bežecký vzťah na dlhé trate, vidia cestu, ale orientujú sa s problémami. Chce to možno viac trénovať, alebo sa menej snažiť. Možno len jednoduchý manuál na dve strany, ale dlho si spolu nečítali. Ľudia si vedia skomplikovať aj ten krátky, pominuteľný okamih, ktorý dostali. Mylne sa domnievajú, že času je veľa.

Na lavičke pod ružovým stromom, ktorého kvety vo váze rýchlo opadávajú, sedí žena v stredných rokoch. Na chvíľu sa nám stretnú pohľady. Moje oči sa na ňu usmejú, ale ona sa rýchlo pozrie pred seba. Rozumiem jej. Kto dnes potrebuje small talk spod rúška, očami? Z toho sa nenajeme, máš recht, pomyslím si. Chýbajú mi časy, ešte len nedávne, kedy sa ľudia rozprávali, niekedy celkom potichu a bez slov.

Mladý muž v okne pozoruje ulicu. Premýšľam kto mu varil obed, či sa v útrobách bytu nachádza niekto, s kým sa ráno prebúdza. Ráno jej možno urobil raňajky, zjedli ich spolu za okrúhlym, bielym stolom. Večer si pozrú seriál a ona zaspí s tvárou medzi jeho lopatkami. Takto nejako si predstavujem bezpečie. Pokoj a ticho. 

Topánky mi klopkajú hlasnejšie ako by sa patrilo, v tichej ulici si zvuk mojich opätkov drzo privlastní svojich pätnásť minút slávy. Míňam príbehy zatvorené v domoch, oknách, patriace do domových brán, také, ktoré majú pokračovanie, ale aj jednorázovky. Tie bývajú rýchle ako letný dážď.

Hľadám uchopiteľný bod, niečo ako koniec ulice, možno lavičku. Žmúrim do ostrého slnka, zatočí sa mi hlava, zahalí ma periférna tma. Počujem len svoje srdce, ako splašene bije na poplach, spomaľ, hovorí mi. Dobre mienené rady sú veľký luxus, tak ho počúvnem. Už som vyrástla z rebélie, nehazardujem.

Domov sa vrátim obvyklou cestou, aby som sa nestratila.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Efektívne riadená krajina

Boj s hnusobou sa, dúfajme, blíži ku koncu. A vyzerá to, že po jeho skončení ani nebude treba veľa meniť.


Už ste čítali?