Tiché stretnutie

Autor: Nora Remiarová | 30.3.2020 o 22:35 | (upravené 31.3.2020 o 0:28) Karma článku: 3,51 | Prečítané:  337x

Rozhodla sa, že to urobí. Kvôli sebe. Umyla sa, namaľovala si oči, prebehla krátke vlasy kefou a pozrela sa na seba do zrkadla. Zostarla, v kútikoch očí sa jej tvorili malé vrásky. Usmiala sa, ale nebolo to vôbec presvedčivé.

Po ceste rozmýšľala, čo jej vlastne povie. Triasli sa jej ruky a nohy jej oťaželi, keď si uvedomila, že už len dve zastávky a vystupuje. Nemala nič pripravené, nejako intuitívne verila, že to príde samé. Možno mala ostať doma, umyť okná, uvariť polievku, alebo čo ja viem čo, jednoducho hocičo iné, ako trepať sa na koniec mesta. Pozrela na hodinky, mala ešte dve a pol hodiny kým sa deti vrátia domov. 

Vystúpila a vybrala sa hore kopcom. Nikde nikoho. Aspoň v tomto je tá korona na niečo, nestretnete nikoho a s okuliarmi a rúškom ste skrytí pred celým svetom. Spomalila, akoby chcela oddialiť moment kedy bude na mieste, ale nohy ju automaticky niesli na známe miesto. Nepamätala si, kedy tu bola naposledy, možno tri, alebo sú to už štyri roky?

Rozmýšľala ako jej to radila terapeutka, dva krátke nádychy a jeden dlhý, stále opakovať. Cítila chlad na rukách a ľutovala, že si nevzala rukavice, podvedome skontrolovala vreckovky a mobil pohmatom v kabelke. Z nejakého dôvodu jej napadlo, že už dlho neupiekla mäsový quiche a sľúbila si, že po ceste domov nakúpi suroviny. Jej myseľ sa snažila nájsť spôsob ako uniknúť, ale nedalo sa, toto stretnutie sa nedalo odložiť.

Nakoniec stála oproti nej, mlčky si pozerala na špičky topánok a žmolila koniec tmavomodrého saka. Absurdné, povedala si sama sebe, ale čo si si navarila, pekne si aj zožer. Nadýchla sa. Z úst jej nevyšiel ani hlások. Skúsila znova po hlbokom nádychu, sformulovala si vetu, ale ozvalo sa len priškrtené: prepáč mi! Úplne potichu, akoby to povedal niekto vedľa nej. Ale ona vedela že sú to jej slová, že ten hlas ktorý nespoznáva je jej, nikoho iného. Prehltla slzy.

Chcela jej povedať ako jej chýba, ako za to nemôže, ako mali toho pred sebou ešte toľko, ako veľmi chcela. Ako na ňu myslí každý deň, niekedy každú hodinu. Že ju cíti a že niekedy ju vidí v tvárach iných. že niekedy chce umrieť, ak by to pomohlo, zaspať a už sa nezobudiť. Že rozstrihala všetky jej fotky a teraz ju to mrzí. Najviac na ňu myslí na vianoce a keď je niekde dlho preč z domu, niekedy si prezerá jej veci, ale potom nemôže ísť ani do práce, snaží sa tú škatuľu s jej vecami obchádzať po celý rok. Po celých pätnásť rokov, vlastne.

Skúsila to opäť, ale nič. Zradil ju jej vlastný hlas, ktorý dokázal vrieskať o dve oktávy vyšším tónom, vtedy keď odišla. 

Otočila sa na opätku a bežala dolu na zastávku, niečo jej vypadlo z vrecka saka a spadlo na chodník vysypaný bielymi kamienkami, ale nemohla sa ani obzrieť a už vôbec by sa nevedela zohnúť. Počula svoj vlastný dych, ktorý sa splašil ako divoký kôň. Krematórium už zatvárali a jej sa uľavilo. Chcela byť preč ale zároveň chcela ostať, ostať navždy. Nič nemusieť, len tak tam s ňou...byť.

Ale musela sa vrátiť. Mala doma ďalšie deti.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Cynická obluda

Efektívne riadená krajina

Boj s hnusobou sa, dúfajme, blíži ku koncu. A vyzerá to, že po jeho skončení ani nebude treba veľa meniť.


Už ste čítali?