Ženy bývajú naivné, najmä tie zamilované. A veria že im sa nemôže nič také stať. Ale majú aj silu leva a len tak si nedajú pľuť pod nohy. Aj keď ten proces v skutočnom živote možno trvá dlhšie a nie je to také efektívne ako zo Zúfalých manželiek.
Stále neviem, prečo má väčšina žien chuť, odvahu a energiu to neustále tolerovať, zatvárať oči a mlčky trpieť. Veď čo je oslobodzujúcejšie ako samotná sloboda?
Nie je lepšie radšej odrezať postihnuté tkanivo, i keď to možno naozaj dosť bolí, ale potom žiť v nádeji na uzdravenie? Nenechať na sebe parazitovať nikoho a nič?
Nikdy nebudem ten typ, ktorý pochopí to večné zatváranie očí a snahu tváriť sa že sa nič nedeje. Som v týchto prípadoch jednoznačne skôr chirurg ako terapeut a nekompromisne verím, že postihnuté miesta treba vyrezať. To sa nezmení.
Ale postupom času rešpektujem aj iné liečebné metódy, pretože každá minca má dve strany a každý pacient je individuálny.
Sú chlapi, ktorí asistujú pri pôrode, držia vás za ruku keď vás niečo bolí a nemusí to byť vôbec fyzické, chlapi čo vás i s korekčnou tyčinkou na tvári považujú za krásnu a plnia vaše sny. Takí, čo svoju ženu i po dvadsiatich rokoch manželstva držia na ulici za ruku, vyrovnajú vaše dlhy, tie na kreditke ale aj tie čo máte sama so sebou, rešpektujú vaše odlišné názory a počujú vás i keď kričíte mlčky.
A je ich veľmi málo.
Nie každému sa to podarí, nie každý si môže splniť sen. Nikto netuší podľa akého kľúča sa fasuje VIP karta ani na ako dlho bude členom klubu.
Ale je isté, že sa oplatí veriť v ten moment, i keď je to len chvíľa.. a to je možno odpoveď cez slzy všetkých klamaných a tých, čo tieto veci nepovažujú za klišé.
Všetkých čo veria že preplávať na gondole pod Mostom vzdychov v Benátkach znamená, že tí dvaja budú spolu naveky a že imelo nie je len obyčajný parazit.
Všetkých čo riskujú že im možno zhoria krídla a prestanú sa im snívať sny.
Všetkých čo veria že ten moment nie je len drobné zrnko piesku v púšti, ale celá púšť.